Veľmi sa tešíme, že dňa 24.1.2015 o 18.00 hod. budeme mať možnosť stráviť pekný večer v spoločnosti prof. MUDr. Františka Novomeského, PhD. a RNDr. Andrei Novomeskej, PhD.

Moderátorom večera je šéfredaktor Žilinského večerníka Michal Filek.

Dnes vám prinášame krátky rozhovor s prof. Novomeským uverejnený v novinách a my sa tešíme  na osobné stretnutie, ich zážitky, skúsenosti a videá z ich života pod morom.

Vy ste si splnil svoj detský sen, pritom vaši rodičia nevedeli ani plávať. Čo ťahalo chlapca zo severnej Moravy pod vodu?
Je to osud, každý máme tú svoju sviečku nejako zapálenú. Svoju úlohu určite zohral francúzsky celovečerný dokumentárny film Svet ticha od J.-Y. Cousteaua. Odrazu sme videli more pod hladinou vo farbe. Vypýtal som si od rodičov peniaze a v priebehu jedného dňa som bol na tom filme trikrát. Neskôr sme so starým otcom začali vyvíjať dýchací prístroj, veľmi sme tomu nerozumeli. Dedo bol taký „všeumněl“, ako hovoria Česi.

Spomínate si na svoj prvý ponor?
Veľmi studený novembrový zážitok. Mal som trinásť rokov, doma na kolene urobený dýchací prístroj, potápačské okuliare z pneumatiky. Plexisklo v maske sa mi neustále zahmlievalo, ale bol som pod vodou, dýchal som v hĺbke pol druha metra, ono to fungovalo! A okolo mňa plávali pstruhy a lipne! Potom prišli študijné roky, v rámci Zväzarmu sa už čosi dalo… Je to veľmi súkromný príbeh. Potvrdzuje, že človek má ísť za svojím snom.

Napísali ste 415-stranovú monografiu Potápačská medicína. Čo ste viac, potápač alebo lekár?
Pokúsil som sa prepojiť poznatky súčasnej medicíny so skúsenosťami zo svojej vyše 50-ročnej potápačskej praxe. Vyše desať rokov som uvažoval nad tým, že napíšem tú knihu. Takýto komplexný súbor poznatkov o zdravotníckej problematike potápania veľmi chýbal lekárom aj potápačom. Príprava rukopisu trvala jeden a pol roka. Na Slovensku máme najviac rekreačných potápačov, sú však aj potápači z povolania pri policajnom či hasičskom a záchrannom zbore. Ich služby sú neoceniteľné, veď kto vytiahne z vody mŕtve telo či z trestného činu usvedčujúci predmet odhodený do znečistenej, zapáchajúcej vody s nulovou viditeľnosťou? A sú aj skupiny pracovných potápačov, ktorí poskytujú servis energeticky významným vodným dielam. Táto niekoľko stočlenná skupina ľudí vystavených pretlaku pod vodou si jednoznačne zaslúži lekársky servis.

V súčasnosti je boom rekreačného potápania, v egyptskom hotelovom bazéne z vás urobia potápača za tri dni. Považuje sa to dokonca za adrenalínový šport. Súhlasíte s týmto prívlastkom?
Adrenalín vzniká ako produkt stresu a vyhľadávať potápanie, aby som si navodil stres vo forme „adrenalínového zážitku“, sa mi zdá byť principiálne choré. Potápanie má predsa iný rozmer.

A keď ste spoločne s dcérou plávali medzi žralokmi, to nebolo kvôli adrenalínu?
Moja dcéra je ichtyologička, má doktorát a vedeckú hodnosť z prírodných vied, je excelentnou potápačskou inštruktorkou, pod vodou filmuje či fotografuje, je to jej pracovné prostredie. Medzi žralokmi sme boli opakovane, bolo to o pozorovaní v úlohe tichých návštevníkov ich sveta. Raz síce došlo ku veľmi nepríjemnému útoku na dcéru, ale zvládla to bez zranenia. Zrejme sme urobili niečo, čo narušilo ich dovtedy pokojné správanie. No odvtedy sme tie úžasné tvory navštívili opakovane – a iste nie pre adrenalín.

Máte zrátané ponory za tých vyše 50 rokov, čo sa potápate?
Je ich okolo troch tisíc.

Keď sme už spomínali žraloky, zažili ste dramatický ponor, na ktorý nezabudnete?
Bolo to v osemdesiatom ôsmom, keď sme do profesionálnej potápačskej skupiny prijímali nového člena. Bol som s nimi vo vode ako potápačský lekár a člen skúšobnej komisie. Hydroelektráreň mala byť kvôli nám štyri hodiny mimo prevádzky, no odrazu, nevedno prečo, niekto pustil turbínu na plný výkon. Ja jediný som bol kvôli pohyblivosti bez lana. V hĺbke ma unášal neviditeľný prúd, ktorý ma tridsať metrov pod hladinou doslova pribil na mrežu pred vtokom na priehradnom múre. Na hrdzavých mrežiach som si v boji o život ťažko poškodil potápačskú výzbroj, vykĺbil som si rameno, ťažký dýchací prístroj mi padol na zadok a držal som ho len na náustku regulátora. No, to bol zážitok, to vám poviem. Podarilo sa mi vyšplhať do hĺbky ôsmich metrov, keď priehradu zas vypli. V ten deň zvyknem oslavovať svoje druhé narodeniny.

Ste jediný súdny lekár so špecializáciou na potápačské nehody v strednej Európe. Znamená to, že všetky potápačské tragédie sa ocitajú na vašom stole?
Záleží to na legislatíve štátu, v ktorom k nehode dôjde. Ak ide o bežnú potápačskú nehodu, obyčajne nie je potrebné špeciálne vyšetrovanie. Teraz však riešim jeden prípad z Nemecka, vypracoval som znalecké posudky pre Chorvátsko a Kanadu. Do Čiech niekedy chodím vykonať špeciálnu pitvu.

Potápači sú pomerne malou komunitou, stáva sa, že sa na vašom stole ocitnú aj priatelia?
Bolestivá otázka aj odpoveď. Áno, naozaj sa to stáva. Vtedy si musíte racionálne uvedomiť, čo je prioritou – objasniť ten prípad. Musíte v sebe potlačiť emócie a zobrať to ako poslednú službu, ktorú pre pozostalých a vyšetrovateľov ešte môžete urobiť.

Odlišuje sa bežná pitva od pitvy potápača?
Pitva potápača trvá dlhšie, pitevná technika musí byť totiž iná. Vychádzame z predpokladu, že v tele potápača, v jeho cievach, sú bubliny plynu. Keby som pracoval štandardnou pitevnou technikou a tie cievy poprerušujem, plyn vybuble von a zničím hlavný dôkaz. Cievy, najmä v mozgu, treba podviazať, uzavrieť a zachovať tak ich pôvodný obsah. Kým na klasickú pitvu stačí hodina, dve, u potápačov je to aj 6–7 hodín. Potom prídu na rad mikroskopy, laboratóriá, skúmanie funkčnosti potápačskej techniky. Nehodám potápačov je v mojej knihe venovaná celá samostatná kapitola.

Aké najčastejšie osudové chyby robia potápači?
Dnes sa používa veľmi módne slovo: ľudský faktor. No ja som sa dosiaľ vždy stretol len s človekom. Tu zlyhá človek. Precenenie síl, potápanie v zlom zdravotnom stave… Dnes urobíte dva ponory v hotelovom bazéne, tretí pred hotelom v piatich metroch a dostanete certifikát. Odrazu sa niekde v hĺbke dostanete do prúdu, ovládne vás panika. Panika je najdôležitejší fenomén, vďaka ktorému mnohí pod vodou zlyhajú. Vtedy sa to vaše JA roztriešti a začnete reagovať na veľmi hrubej úrovni. Podkôrové mozgové centrá vám hovoria, že musíte ísť okamžite von z vody, ale vy sa nesmiete prirýchlo vynoriť, inak hrozí ťažká dekompresná nehoda. Pritom veľa nehodových vecí treba riešiť bezprostredne pod vodou, riešenie je dole, nie nad hladinou.

Neviem o potápaní nič. Tak mi skúste povedať príklad, čo také sa má riešiť pod vodou a neletieť hneď v panike nahor, nad hladinu?
Napríklad si pridýchnete vody. Vyberiem náustok, odkašlem si, dám náustok naspäť. Náustok dýchacieho prístroja medzi zubami pre mňa znamená život, stále mám čo dýchať… Aj vracanie sa dá vyriešiť pod vodou. Aj kýchnuť sa dá pod vodou. Toto všetko by mal ovládať aj potápač začiatočník.

Čo už je nebezpečná hĺbka z hľadiska možnosti vzniku dekompresie?
Ak používate ako vdychovanú plynovú zmes stlačený vzduch, potom je pri rekreačnom potápaní maximálna bezpečná hĺbka 40 metrov. Z hĺbky okolo 20 metrov sa dá bez viacerých dekompresných zastávok, nie rýchlo, bezpečne vyplávať na hladinu. Aj keď sú najnovšie štúdie, že už pri vynáraní sa z niekoľkých metrov sa v krvi potápača objavujú mikrobubliny dusíka! Kvalitne vycvičený, dobrou technikou vyzbrojený potápač môže zostúpiť do hĺbky aj viac ako 100 metrov. Tam sa však už nedá dýchať stlačený vzduch, lebo jednotlivé zložky vzduchu, najmä dusík, ale aj kyslík, majú na ľudský organizmus narkotický či toxický efekt. Do vdychovanej zmesi treba pridať hélium.

Potápanie sa považuje za bezpečný šport. Riziko zranenia je tu vraj štyrikrát nižšie ako pri futbale, štatisticky jedenkrát za 25-tisíc ponorov.
Je to bezpečná rekreačná aktivita. Občas sa vyskytnú úrazy z nepozornosti či nedbanlivosti, keď skočíte do vody v plnej výzbroji niekomu na hlavu, prejde vás vrtuľa motorového člna, vyzliekate sa na palube, loď sa kolíše a tlaková fľaša vám padne na palec… Všetko toto sa výnimočne stáva. Nejde však o úrazy bezprostredne súvisiace s pobytom človeka pod vodou.

Je možné pod vodou poskytnúť prvú pomoc?
Pod vodou toho urobíte veľmi málo. Potápači sú v hypogravitačnom stave, to je ako v kozmickej lodi. V potápačskom obleku a rukaviciach nemáte s partnerom pod vodou kontakt dotykom, potápačská maska obmedzuje periférne videnie. Preto je veľmi dôležitý očný kontakt. Upokojiť toho druhého, zadržať ho, ak je v panike, znovu mu vložiť náustok do úst. Čisto teoreticky by sa dalo zatiahnuť aj nejaké škrtidlo na krvácajúcej rane, prípadne podržať ranu a spoločne vyplávať nahor. Ale resuscitovať niekoho pod vodou v pravom slova zmysle nie je možné.

Prednosta Ústavu súdneho lekárstva a medicínskych expertíz Jesseniovej lekárskej fakulty Univerzity Komenského a Univerzitnej nemocnice v Martine. Je znalcom v oblasti patológie, súdneho lekárstva, hyperbarickej a potápačskej medicíny so zameraním na forenznú analýzu úrazov a smrteľných nehôd pri potápaní.

Medicíne potápania sa venuje nepretržite od ukončenia štúdia na lekárskej fakulte (1972). Viac ako 50 rokov je aj aktívnym potápačom a medzinárodne certifikovaným inštruktorom potápania.

Je otcom dvoch dcér, jedna z nich je lodná inžinierka a žije na Malte, druhá má doktorát z prírodných vied a vedeckú hodnosť, je ichtyologička (odborníčka na ryby) a medzinárodne certifikovaná inštruktorka potápania.

Zdroj: http://zdravie.pravda.sk/zdravy-relax/clanok/298769-pod-vodou-sa-da-aj-kychnut/